Zmluva z Nice a Konvent o budúcnosti Európy
Zmluva z Nice iba čiastočne pripravila EÚ na významné rozšírenia na východ (1. mája 2004) a na juh (1. januára 2007). Vedúci predstavitelia EÚ preto v rámci záverov zasadnutia Európskej rady v Laekene v decembri 2001 zriadili Európsky konvent o budúcnosti Európy v snahe vytvoriť nový právny základ pre EÚ vo forme Zmluvy o Ústave pre Európu. V dôsledku zamietavých výsledkov referend v dvoch členských štátoch však táto zmluva nebola ratifikovaná.
Zmluva z Nice
Zmluva z Nice, ktorá zmenila Zmluvu o Európskej únii (ZEÚ), zmluvy o založení Európskych spoločenstiev a niektoré súvisiace akty, bola podpísaná 26. februára 2001 a nadobudla platnosť 1. februára 2003.
A. Ciele
Podľa záverov zo zasadnutia Európskej rady v Helsinkách v decembri 1999 mala byť EÚ od konca roka 2002 schopná prijať ako nové členské štáty krajiny, ktoré požiadali o členstvo a boli pripravené na pristúpenie. Keďže len dve zo žiadajúcich krajín mali vyšší počet obyvateľov, ako bol priemer vtedajších členských štátov, znamenalo to, že politická váha krajín s menším počtom obyvateľov by sa podstatne zvýšila. Cieľom Zmluvy z Nice bolo teda zvýšiť efektívnosť a legitimitu inštitúcií EÚ a pripraviť Úniu na nasledujúce veľké rozšírenie.
B. Súvislosti
Medzivládne konferencie EÚ v Maastrichte v roku 1992 a v Amsterdame v roku 1997 sa zaoberali niektorými inštitucionálnymi otázkami, ktoré ale zatiaľ neboli uspokojivo vyriešené. Tieto otázky, ktoré sa stali známe ako „amsterdamské zvyšky“, zahŕňali veľkosť a zloženie Komisie, váženie hlasov v Rade a rozšírenie hlasovania kvalifikovanou väčšinou. Na základe správy fínskeho predsedníctva Rady rozhodla Európska rada na zasadnutí v decembri 1999 v Helsinkách, že by sa mala zvolať medzivládna konferencia, aby sa vyriešili amsterdamské zvyšky a pripravili všetky ďalšie zmeny potrebné na rozšírenie.
C. Obsah
Výsledná medzivládna konferencia sa začala 14. februára 2000 v Nice a trvala do 10. decembra toho istého roku. Podarilo sa dosiahnuť dohodu o nastolených inštitucionálnych otázkach a viacerých ďalších bodoch: o novom rozdelení kresiel v Európskom parlamente, pružnejšej posilnenej spolupráci, monitorovaní základných práv a hodnôt v Únii a posilnení súdneho systému Únie.
1. Váženie hlasov v Rade
Pokiaľ ide o systém hlasovania v Rade, zloženie Komisie a do určitej miery aj rozdelenie kresiel v Európskom parlamente, členovia medzivládnej konferencie v roku 2000 dospeli k záveru, že v prvom rade treba zmeniť pomernú váhu hlasov členských štátov v Rade. Touto otázkou sa od medzivládnej konferencie v rokoch 1956 – 1957, ktorá viedla k Rímskej zmluve, žiadna iná konferencia nezaoberala.
Zvažovali sa dva spôsoby určenia kvalifikovanej väčšiny: nový systém váženia hlasov (úpravou súčasného systému) alebo zavedenie tzv. dvojitej väčšiny (hlasov a počtu obyvateľstva), ako navrhovala Komisia s podporou Parlamentu. Medzivládna konferencia vybrala prvé riešenie. Aj keď sa počet hlasov pre všetky členské štáty zvýšil, váha najľudnatejších členských štátov sa znížila: z 55 % hlasov klesla po vstupe desiatich nových členských štátov na 45 % a 1. januára 2007 na 44,5 %. Tieto zmeny sprevádzalo zavedenie demografickej „záchrannej siete“: členský štát môže požiadať o overenie, či kvalifikovaná väčšina predstavuje aspoň 62 % celkového obyvateľstva EÚ. Ak nie, rozhodnutie, o ktorom sa hlasuje, nemožno prijať.
2. Európska komisia
a. Zloženie
V súlade so Zmluvou z Nice pozostáva od roku 2005 kolégium komisárov Komisie z jedného komisára za každý členský štát. Rada má právomoc jednomyseľne rozhodnúť o počte komisárov a pravidlách systému rotácie členských štátov, pričom zabezpečí, aby každé kolégium komisárov odrážalo demografické a geografické spektrum členských štátov.
b. Vnútorná organizácia
Zmluvou z Nice sa predsedovi Komisie udelila právomoc prideľovať komisárom rezorty a počas mandátu ich prerozdeľovať, ako aj právomoc vybrať podpredsedov a určiť ich počet.
3. Európsky parlament
a. Zloženie
Amsterdamskou zmluvou bol najvyšší počet poslancov Európskeho parlamentu stanovený na 700. Pri vypracúvaní Zmluvy z Nice považovala Európska rada vzhľadom na rozšírenie za potrebné prehodnotiť počet poslancov za každý členský štát. Nové zloženie Parlamentu sa použilo aj ako protiváha k upravenému váženiu hlasov v Rade. Maximálny počet poslancov EP sa preto stanovil na 732.
b. Právomoci
Parlament dostal právo, podobne ako Rada, Komisia a členské štáty, využiť súdne prostriedky nápravy voči aktom hlavných subjektov s rozhodovacou právomocou, ktoré vedú administratívu EÚ – v prípade Parlamentu ide o Radu alebo Komisiu –, alebo Európskej centrálnej banky z dôvodu nedostatku právomoci, porušenia základných procesných požiadaviek, porušenia zmlúv alebo akejkoľvek záležitosti právneho štátu týkajúcej sa ich uplatňovania alebo zneužitia právomoci.
Na základe návrhu Komisie zmenila Zmluva z Nice článok 191 ZEÚ s cieľom vytvoriť procesnoprávny základ umožňujúci prijať postupom spolurozhodovania právne predpisy upravujúce činnosť politických strán na úrovni EÚ a pravidlá týkajúce sa ich financovania.
Legislatívne právomoci Parlamentu sa posilnili miernym rozšírením rozsahu pôsobnosti postupu spolurozhodovania a požiadavkou, že EP musí vyjadriť súhlas so zavedením posilnenej spolupráce v oblasti, na ktorú sa vzťahuje spolurozhodovanie. Rovnako musí byť Parlament požiadaný o stanovisko, keď Rada prijíma pozíciu k riziku vážneho porušenia základných práv v niektorom členskom štáte.
4. Reforma súdneho systému
a. Súdny dvor EÚ
Súdny dvor EÚ (SDEÚ) bol na základe Zmluvy z Nice oprávnený zasadať v rôznych zloženiach: v komorách (pozostávajúcich z troch alebo piatich sudcov), vo veľkej komore (jedenásť sudcov) alebo v pléne. Rada môže jednomyseľným rozhodnutím zvýšiť počet generálnych advokátov. SDEÚ si zachoval právomoc rozhodovať o prejudiciálnych otázkach, ale na základe svojho štatútu mal možnosť predložiť širšiu škálu žalôb alebo konaní Všeobecnému súdu. Ten bol pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy v decembri 2009 Súdom prvého stupňa.
b. Všeobecný súd
Právomoci Všeobecnému súdu sa rozšírili o určité kategórie konaní o prejudiciálnych otázkach. Súdne komory sa môžu ustanoviť jednomyseľným rozhodnutím Rady. Všetky tieto vykonávacie ustanovenia, najmä právomoci súdu, boli následne stanovené v zmenenej Zmluve o založení Európskeho spoločenstva.
5. Legislatívne postupy
Napriek tomu, že značný počet (27) nových politík a opatrení odteraz podliehal hlasovaniu kvalifikovanou väčšinou v Rade, spolurozhodovanie sa rozšírilo len na niekoľko menej významných oblastí (bývalé články 13, 62, 63, 65, 157, 159 a 191 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). V otázkach podľa bývalého článku 161 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva bol odteraz potrebný súhlas Parlamentu.
6. Posilnená spolupráca
Zmluva z Nice, podobne ako Amsterdamská zmluva, obsahuje všeobecné ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na všetky oblasti posilnenej spolupráce, a konkrétne ustanovenia pre každý z troch „pilierov“ EÚ – alebo právomocí – stanovených Maastrichtskou zmluvou: pilier Európskych spoločenstiev, pilier spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a pilier spravodlivosti a vnútorných vecí. Kým však Amsterdamská zmluva umožnila posilnenú spoluprácu len v prvom a treťom pilieri, Zmluva z Nice ju umožnila vo všetkých troch pilieroch.
Zmluva z Nice priniesla aj ďalšie zmeny: predloženie Európskej rade nebolo viac možné a vyjasnil sa pojem „primerané obdobie“. Stanovisko Parlamentu sa začalo vyžadovať vždy, keď sa posilnená spolupráca týkala otázky v postupe spolurozhodovania.
7. Ochrana základných práv
Zmluva z Nice doplnila do článku 7 ZEÚ odsek, ktorý sa vzťahuje na prípady, kedy k zjavnému porušeniu základných práv v skutočnosti nedošlo, ale existuje „jasné riziko“, že k nemu môže dôjsť. Rada štvorpätinovou väčšinou svojich členov a po získaní súhlasu Parlamentu stanovuje, či takéto riziko nastalo, a adresuje príslušnému členskému štátu primerané odporúčania. Bola vyhlásená nezáväzná Charta základných práv Európskej únie.
D. Úloha Európskeho parlamentu
Európsky parlament sa podobne ako pri predošlých medzivládnych konferenciách aktívne podieľal na prípravách medzivládnej konferencie, ktorá sa konala v roku 2000. Vo svojich uzneseniach z 18. novembra 1999 o príprave reformy zmlúv a nasledujúcej medzivládnej konferencii a z 31. mája 2001 o Zmluve z Nice a budúcnosti Európskej únie sa vyjadril k programu konferencie, jej priebehu a cieľom. Parlament takisto vyjadril názor na obsah a právne účinky Charty základných práv Európskej únie. Trval na tom, aby medzivládna konferencia v roku 2000 prebiehala transparentne a bola otvorená účasti jeho poslancov, poslancov národných parlamentov a Komisie, ako aj príspevkom občanov a viedla k vypracovaniu dokumentu ústavného charakteru.
Konvent o budúcnosti Európy
A. Základ a ciele
V súlade s vyhlásením č. 23 pripojeným k Zmluve z Nice sa Európska rada na zasadnutí v Laekene 14. a 15. decembra 2001 rozhodla usporiadať Konvent o budúcnosti Európy, na ktorom sa hlavné zúčastnené strany stretnú s cieľom diskutovať o budúcnosti EÚ. Zámerom tohto konventu bolo čo najtransparentnejšie pripraviť ďalšiu medzivládnu konferenciu a nájsť odpoveď na štyri hlavné výzvy súvisiace s budúcnosťou EÚ: lepšie rozdelenie právomocí, zjednodušenie nástrojov EÚ, posilnenie demokracie, transparentnosti a efektívnosti a vypracovanie ústavy pre občanov EÚ.
B. Organizácia
Konvent pozostával z predsedu (Valéry Giscard d'Estaing), dvoch podpredsedov (Giuliano Amato a Jean-Luc Dehaene), 15 zástupcov hláv štátov alebo predsedov vlád členských štátov, 30 poslancov národných parlamentov (dvoch z každého členského štátu), 16 poslancov Európskeho parlamentu a dvoch komisárov. Na diskusii sa za rovnakých podmienok zúčastnili aj krajiny, ktoré požiadali o vstup do EÚ, nemohli však blokovať žiadnu dohodu, ktorá mohla vzniknúť medzi členskými štátmi. Konvent mal spolu 105 členov.
Konvent viedlo predsedníctvo, ktoré okrem predsedu a podpredsedov pozostávalo z deviatich členov konventu a pozvaného zástupcu vybraného kandidátskymi krajinami. Predsedníctvo dávalo konventu podnety a poskytovalo mu základ pre prácu.
C. Výsledky
Práca Konventu o budúcnosti Európy zahŕňala: fázu „načúvania“, počas ktorej zhromažďoval očakávania a potreby členských štátov a európskych občanov, fázu úvah venovanú preskúmaniu vyjadrených myšlienok a fázu vypracovania odporúčaní na základe uskutočnených diskusií. Na konci roka 2002 predložilo 11 pracovných skupín svoje závery konventu. V prvej polovici roku 2003 konvent vypracoval a prediskutoval text, ktorý sa stal návrhom Zmluvy o Ústave pre Európu.
Časť I návrhu zmluvy (59 článkov) a časť II (Charta základných práv, 54 článkov) boli 20. júna 2003 predložené Európskej rade v Solúne. Časť III (politiky a fungovanie, 342 článkov) a časť IV (všeobecné a záverečné ustanovenia, 10 článkov) boli 18. júla 2003 predložené talianskemu predsedníctvu. Európska rada prijala tento text 18. júna 2004. Aj keď bol značne zmenený, zachovala sa v ňom základná štruktúra návrhu konventu. Navrhovanú zmluvu schválil Európsky parlament v januári 2005, ale potom ju vo svojich národných referendách zamietli Francúzsko (29. mája 2005) a Holandsko (1. júna 2005). Z dôvodu negatívnych výsledkov referend v dvoch členských štátoch nebol postup ratifikácie Zmluvy o Ústave pre Európu dokončený.
D. Úloha Európskeho parlamentu
Väčšina pozorovateľov sa zhodla na tom, že poslanci EP mali rozhodujúci vplyv na prácu Konventu o budúcnosti Európy. Vďaka mnohým faktorom vrátane skúseností z rokovaní v medzinárodnom prostredí, ako aj toho, že konvent zasadal v priestoroch Parlamentu, mohli poslanci výrazne ovplyvniť diskusie, ako aj priebeh konventu. Poslanci takisto aktívne pomohli vytvoriť „politické rodiny“ zložené z poslancov Európskeho parlamentu a poslancov národných parlamentov. Parlament tak splnil veľký počet svojich pôvodných cieľov a väčšina z nich bola potvrdená v Lisabonskej zmluve.
Tento informačný list pripravila tematická sekcia Európskeho parlamentu pre spravodlivosť, občianske slobody a inštitucionálne veci.
Mariusz Maciejewski