Európska rada
Európska rada, ktorú tvoria hlavy štátov alebo predsedovia vlád členských štátov, zabezpečuje potrebný impulz na rozvoj Európskej únie a stanovuje všeobecné politické usmernenia. Členom Európskej rady je aj predseda Komisie, ktorý však nemá hlasovacie práva. Na začiatku zasadnutí Európskej rady vystupuje s príhovorom predseda Európskeho parlamentu. Európska rada bola ustanovená Lisabonskou zmluvou ako inštitúcia Únie s dlhodobým predsedníctvom.
Právny základ
Právny základ pre Európsku radu je stanovený v článkoch 13 a 15 Zmluvy o Európskej únii (ZEÚ), ktorými sa zriaďuje ako jedna zo siedmich inštitúcií EÚ a v ktorých sa vymedzuje jej zloženie, funkcie a postupy. Ďalšie odkazy sa uvádzajú v článkoch 26 a 27 a v článku 42 ods. 2 ZEÚ, v ktorých sa vymedzuje jeho úloha v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP), ako aj v článku 235 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ), ktorým sa riadia jej zasadnutia.
Tieto ustanovenia spoločne poskytujú Európskej rade právomoc stanoviť celkové politické smerovanie a priority EÚ bez toho, aby vykonávala legislatívne funkcie.
História
Európska rada je v súčasnosti vrcholnou konferenciou vedúcich predstaviteľov štátov alebo vlád členských štátov EÚ. Prvé takéto európske vrcholné stretnutie sa uskutočnilo v Paríži v roku 1961 a od roku 1969 sa tieto samity konajú čoraz častejšie.
Na európskom samite vo februári 1974 v Paríži sa rozhodlo, že v budúcnosti by sa mali tieto stretnutia hláv štátov alebo predsedov vlád konať pravidelne pod názvom „Európska rada“, aby bolo možné zaujať k problémom európskej integrácie všeobecný prístup a zabezpečiť riadnu koordináciu činností EÚ.
Európska rada sa do súboru zmlúv Spoločenstva prvýkrát zaradila Jednotným európskym aktom (1986), ktorý vymedzil jej zloženie a stanovil, že sa bude schádzať dvakrát ročne.
Maastrichtskou zmluvou (1992) sa oficiálne potvrdila jej úloha v inštitucionálnom procese EÚ.
Lisabonskou zmluvou (formálne známou ako Zmluva o Európskej únii, 2009) sa z Európskej rady stala skutočná inštitúcia EÚ (článok 13) s vymedzenými úlohami, v rámci ktorých „dáva Únii potrebné podnety na jej rozvoj a určuje jej všeobecné politické smerovanie a priority“ (článok 15). Európska rada a Rada Európskej únie (ďalej len „Rada“) sa dohodli, že budú spoločne využívať oddiel II rozpočtu EÚ (článok 46 písm. b) nariadenia o rozpočtových pravidlách), čo vysvetľuje, prečo má všeobecný rozpočet len 10 oddielov, a nie 11, hoci Európska rada a Rada sú rôzne inštitúcie.
Organizácia
Európska rada, ktorú zvoláva jej predseda, pozostáva z hláv štátov alebo predsedov vlád 27 členských štátov a predsedu Komisie (článok 15 ods. 2 Zmluvy o EÚ). Na jej práci sa zúčastňuje vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Predseda Európskeho parlamentu je spravidla vyzvaný, aby vystúpil na začiatku zasadnutia (článok 235 ods. 2 ZFEÚ).
Podľa článku 15 ods. 5 ZEÚ Európska rada volí svojho predsedu kvalifikovanou väčšinou na dvaapolročné funkčné obdobie, ktoré možno raz obnoviť. Predseda nesmie počas svojho funkčného obdobia vykonávať žiadnu vnútroštátnu funkciu. Podľa článku 15 ods. 6 ZEÚ medzi úlohy predsedu patrí:
- predsedať Európskej rade a podnecovať jej prácu,
- zabezpečovať prípravu a kontinuitu jej práce v spolupráci s predsedom Komisie,
- uľahčiť dosiahnutie súdržnosti a konsenzu medzi členmi,
- zastupovať EU na svojej úrovni navonok v záležitostiach týkajúcich sa SZBP bez toho, aby boli dotknuté právomoci vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.
Po každom zasadnutí Európskej rady podáva predseda správu Európskemu parlamentu.
Súčasný predseda António Costa sa úradu ujal 1. decembra 2024 a vo funkcii nahradil Charlesa Michela.
Európska rada zvyčajne rozhoduje na základe konsenzu, no pri mnohých dôležitých vymenovaniach rozhoduje kvalifikovanou väčšinou (najmä o vymenovaní svojho predsedu, o výbere kandidáta na funkciu predsedu Európskej komisie, o vymenovaní vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a prezidenta Európskej centrálnej banky).
Európska rada spravidla zasadá najmenej štyrikrát ročne. Od roku 2008 sa Európska rada stretávala častejšie, a to najmä počas finančnej krízy a následnej dlhovej krízy eurozóny. V poslednom období Európsku radu výrazne zamestnávali aj migračné toky do EÚ a otázky vnútornej bezpečnosti.
Okrem toho sa členovia Európskej rady stretávajú vo forme medzivládnych konferencií (MVK). Tieto konferencie zástupcov vlád členských štátov sa zvolávajú na účely prerokúvania a schvaľovania zmien zmlúv EÚ. Pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy v roku 2009 to bol jediný postup na revíziu zmlúv. Teraz sa nazýva „riadny revízny postup“. Medzivládna konferencia zvolaná predsedom Európskej rady rozhoduje o zmenách zmlúv jednomyseľne.
Úloha
A. Miesto v inštitucionálnom systéme EÚ
Podľa článku 13 ZEÚ je Európska rada súčasťou jednotného inštitucionálneho rámca Únie. Jej úlohou je však skôr poskytovať všeobecné politické podnety, a nie fungovať ako rozhodovací orgán v právnom zmysle. Rozhodnutia s právnymi dôsledkami pre EÚ prijíma iba vo výnimočných prípadoch (pozri bod C ods. 2 ďalej), ale získala niekoľko inštitucionálnych rozhodovacích právomocí. Európska rada môže teraz prijímať záväzné akty, ktoré môžu byť napadnuté na Súdnom dvore Európskej únie, a to aj pre nečinnosť (článok 265 ZFEÚ).
Článok 7 ods. 2 ZEÚ udeľuje Európskej rade právomoc začať postup na pozastavenie práv členského štátu v dôsledku závažného porušenia zásad Únie, a to po súhlase Parlamentu.
B. Vzťahy s inými inštitúciami
Európska rada prijíma rozhodnutia úplne nezávisle a vo väčšine prípadov na to nie je potrebná iniciatíva Komisie ani účasť Parlamentu.
Lisabonská zmluva však zachováva organizačné prepojenie s Komisiou, pretože jej predseda je členom Európskej rady bez hlasovacieho práva a vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku sa zúčastňuje na rokovaniach. Okrem toho Európska rada často žiada Komisiu, aby jej predložila správy v súvislosti s prípravou svojich zasadnutí. V článku 15 ods. 6 písm. d) ZEÚ je ustanovená požiadavka, aby predseda Európskej rady po každom zasadnutí predložil správu Parlamentu. Predseda Európskej rady sa tiež každý mesiac stretáva s predsedom Parlamentu a predsedami politických skupín. Vo februári 2011 vtedajší predseda súhlasil s tým, že bude odpovedať na písomné otázky poslancov EP týkajúce sa jeho politických činností. Parlament však môže do určitej miery uplatňovať aj neformálny vplyv, a to prostredníctvom účasti svojho predsedu na zasadnutiach Európskej rady, schôdzí lídrov strán, ktoré sa konajú v rámci ich príslušných európskych politických rodín pred zasadnutiami Európskej rady, a prostredníctvom uznesení, ktoré prijíma v súvislosti s bodmi programu zasadnutí, výsledkami zasadnutí a oficiálnymi správami, ktoré mu predkladá Európska rada.
Na základe Lisabonskej zmluvy sa nová funkcia vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku stala ďalšou zložkou, ktorá navrhuje a vykonáva zahraničnú politiku v mene Európskej rady. Predseda Európskej rady je zodpovedný za zastupovanie EÚ navonok v záležitostiach týkajúcich sa SZBP bez toho, aby boli dotknuté právomoci vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.
C. Právomoci
1. Inštitucionálna oblasť
Európska rada dáva EÚ potrebné podnety na jej rozvoj a určuje jej všeobecné politické smerovanie a priority (článok 15 ods. 1 ZEÚ). Kvalifikovanou väčšinou rozhoduje aj o zložení Rady a kalendári rotujúcich predsedníctiev.
2. Otázky zahraničnej a bezpečnostnej politiky (5.1.1) a (5.1.2)
Európska rada vymedzuje zásady a všeobecné usmernenia pre SZBP a rozhoduje o spoločných stratégiách na jej uplatňovanie (článok 26 ZEÚ). Európska rada rozhoduje jednomyseľne o tom, či odporučí členským štátom, aby pristúpili k postupnému vymedzeniu spoločnej obrannej politiky EÚ v súlade s článkom 42 ods. 2 Zmluvy o EÚ.
Ak má členský štát v úmysle podať námietku proti prijatiu rozhodnutia z dôležitých dôvodov národného záujmu, Rada môže kvalifikovanou väčšinou rozhodnúť o tom, že vec postúpi Európskej rade na jednomyseľné rozhodnutie (článok 31 ods. 2 Zmluvy o EÚ). Rovnaký postup sa môže uplatniť, ak sa členské štáty rozhodnú zaviesť v tejto oblasti posilnenú spoluprácu (článok 20 ZEÚ).
V odporúčaní občanov č. 21, ktoré prijala Konferencia o budúcnosti Európy, sa požaduje, aby EÚ zlepšila svoju schopnosť prijímať rýchle a účinné rozhodnutia, najmä prechodom od jednomyseľného hlasovania k hlasovaniu kvalifikovanou väčšinou v oblasti SZBP a posilnením úlohy vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Parlament vo svojom uznesení z 9. júna 2022 o výzve na zvolanie konventu na účel revízie zmlúv predložil Rade návrhy na zmeny zmluvy v rámci riadneho revízneho postupu stanoveného v článku 48 ZEÚ. Kľúčovým návrhom bolo umožniť rozhodovanie v Rade kvalifikovanou väčšinou namiesto jednomyseľnosti v príslušných oblastiach, ako je prijatie sankcií, a v prípade núdzovej situácie. Parlament prijal 11. júla 2023 uznesenie o vykonávaní premosťovacích doložiek v zmluvách o EÚ (t. j. doložiek, ktoré umožňujú zmenu legislatívneho postupu bez formálnej zmeny zmlúv), v ktorom navrhol, aby sa tieto doložky aktivovali v niektorých prioritných oblastiach politiky, najmä v oblasti SZBP, energetickej politiky a daňových záležitostí s environmentálnym rozmerom.
3. Správa hospodárskych záležitostí a viacročný finančný rámec (VFR) (1.4.3)
Od roku 2009 sa z dôvodu krízy štátnych dlhov Európska rada a samity eurozóny stali hlavnými aktérmi pri riešení dôsledkov celosvetovej bankovej krízy. Niekoľko členských štátov získalo balíky finančnej pomoci prostredníctvom ad hoc dohôd alebo dočasných dohôd, o ktorých rozhodli vedúci predstavitelia štátov alebo predsedovia vlád členských štátov a ktoré boli neskôr ratifikované v členských štátoch. Od roku 2012 sa finančná pomoc poskytuje prostredníctvom stáleho Európskeho mechanizmu pre stabilitu (EMS). Vlády členských štátov vypracovali za aktívnej účasti Komisie, Parlamentu a Európskej centrálnej banky medzinárodnú zmluvu – Zmluvu o stabilite, koordinácii a správe v hospodárskej a menovej únii (tiež nazývanú rozpočtová dohoda) – ktorá umožňuje prísnejšiu kontrolu rozpočtovej a sociálno-ekonomickej politiky členských štátov. To vyvoláva čoraz viac otázok týkajúcich sa úlohy Komisie a Parlamentu v správe hospodárskych záležitostí eurozóny.
Európska rada zohráva dôležitú úlohu aj v európskom semestri. Na svojich jarných zasadnutiach stanovuje politické smerovanie v oblasti makroekonomickej, fiškálnej a štrukturálnej reformy a politík podporujúcich rast. Na júnových zasadnutiach schvaľuje odporúčania, ktoré sú výsledkom hodnotenia národných programov reforiem vypracovaných Komisiou a prerokúvaných v Rade.
Podieľa sa tiež na prerokúvaní VFR, kde zohráva ústrednú úlohu pri dosahovaní politickej dohody o kľúčových politických otázkach nariadenia o VFR, ako sú limity výdavkov, výdavkové programy a financovanie (zdroje).
4. Policajná a justičná spolupráca v trestných veciach (4.2.6 a 4.2.7)
Európska rada na žiadosť člena Rady rozhoduje, či sa nadviaže posilnená spolupráca v oblasti týkajúcej sa týchto záležitostí (článok 20 ZEÚ). Lisabonskou zmluvou sa zaviedlo niekoľko nových premosťovacích doložiek umožňujúcich Európskej rade, aby zmenila pravidlo prijímania rozhodnutí v Rade z jednomyseľného rozhodovania na hlasovanie na základe väčšiny (1.2.4).
Dosiahnuté výsledky
Európska rada na svojom zasadnutí 27. júna 2024 v Bruseli stanovila päťročný strategický program (2024 – 2029), v ktorom sa určujú prioritné oblasti pre dlhodobejšie opatrenia a zameranie EÚ. Program je rozčlenený na tri piliere: „slobodná a demokratická Európa“ (napr. ochrana právneho štátu a boj proti zahraničnému zasahovaniu), „silná a bezpečná Európa“ (napr. pokračujúca podpora Ukrajiny a zvýšené výdavky a investície do obrany) a „prosperujúca a konkurencieschopná Európa“ (napr. zlepšená kapacita v oblasti kľúčových technológií orientovaných na budúcnosť a zelená a digitálna transformácia vrátane skutočnej energetickej únie).
Okrem strategického programu sa v jeho krátkodobých pracovných programoch, tzv. Agende lídrov, stanovujú témy nadchádzajúcich zasadnutí Európskej rady a medzinárodných samitov. Napríklad v orientačnej Agende lídrov na rok 2025 uverejnenej v decembri 2024 sa stanovujú orientačné priority na obdobie od februára do decembra 2025, ktoré zahŕňajú najmä Ukrajinu a Blízky východ (tieto témy majú byť na programe každého zasadnutia Európskej rady tak dlho, ako to bude potrebné), konkurencieschopnosť, VFR, migráciu, bezpečnosť a obranu.
A. Viacročný finančný rámec
S cieľom napomôcť obnovu EÚ po pandémii a podporiť investície do zelenej a digitálnej transformácie sa vedúci predstavitelia Európskej rady na svojom mimoriadnom zasadnutí konanom od 17. do 21. júla 2020 dohodli na komplexnom balíku vo výške 1 824,3 miliardy EUR, v ktorom sa kombinuje VFR a mimoriadne úsilie o obnovu v rámci nástroja NextGenerationEU.
Na zasadnutí 1. februára 2024 dosiahla Európska rada dohodu o revízii VFR na roky 2021 – 2027. Rada následne schválila tri legislatívne akty zamerané na posilnenie dlhodobého rozpočtu a riešenie vznikajúcich výziev. Prijatý balík zahŕňa zmeny finančného rámca a zriadenie Nástroja pre Ukrajinu a Platformy strategických technológií pre Európu (STEP).
B. Zahraničná a bezpečnostná politika
Zahraničná a bezpečnostná politika je od začiatku 90. rokov 20. storočia dôležitým bodom vrcholných zasadnutí Európskej rady. Rozhodnutia prijaté v tejto oblasti zahŕňajú:
- medzinárodnú bezpečnosť a boj proti terorizmu,
- európsku susedskú politiku a vzťahy s Ruskom,
- vzťahy so stredomorskými krajinami a s Blízkym východom.
Európska rada na svojom zasadnutí 10. a 11. decembra 1999 v Helsinkách rozhodla o posilnení SZBP rozvojom vojenských a civilných spôsobilostí v oblasti krízového riadenia.
Na zasadnutí 22. a 23. júna 2017 sa Európska rada dohodla, že treba začať stálu štruktúrovanú spoluprácu (PESCO) na posilnenie bezpečnosti a obrany Európy. Stála štruktúrovaná spolupráca bola zriadená rozhodnutím Rady z 11. decembra 2017. Na stálej štruktúrovanej spolupráci sa zúčastňujú všetky členské štáty EÚ s výnimkou Malty. Celkovo sa v súčasnosti v rámci PESCO realizuje 75 projektov.
Európska rada sa na uvedenom mimoriadnom zasadnutí konanom 17. až 21. júla 2020 dohodla, že na financovanie opatrení v oblasti bezpečnosti a obrany sa zriadi Európsky mierový nástroj. Finančný strop pre nástroj na obdobie 2021 – 2027 bol stanovený na 5 miliárd EUR a má sa financovať ako mimorozpočtová položka mimo rámca VFR z príspevkov členských štátov vypočítaných podľa distribučného kľúča založeného na hrubom národnom dôchodku (HND).
Európska rada na mimoriadnom zasadnutí 30. a 31. mája 2022 odsúdila útočnú vojnu Ruska voči Ukrajine a dohodla sa na šiestom balíku sankcií, ktoré sa vzťahujú na ropu a ropné produkty dodávané z Ruska do členských štátov. Zaviedla sa dočasná výnimka pre ropu dodávanú ropovodom. Lídri naliehavo vyzvali Radu, aby bezodkladne sfinalizovala a prijala nové sankcie.
Podľa záverov zo zasadnutia Európskej rady z 23. marca 2023 „Európska únia stojí odhodlane a pevne po boku Ukrajiny a bude Ukrajine a jej obyvateľom naďalej poskytovať silnú politickú, hospodársku, vojenskú, finančnú a humanitárnu podporu, a to tak dlho, ako to bude potrebné“.
Európska rada vo svojich záveroch zo 6. marca 2025 zdôraznila potrebu naďalej podstatne zvyšovať výdavky na bezpečnosť a obranu Európy a vyzvala Komisiu, aby navrhla dodatočné zdroje financovania obrany na úrovni EÚ. Krátko potom, 19. marca 2025, Komisia predložila ambiciózny obranný balík s názvom plán ReArm Europe/Pripravenosť 2030 zahŕňajúci bielu knihu, návrh nariadenia, ktorým sa zriaďuje nový finančný nástroj na pomoc členským štátom investovať do dôležitých oblastí obrany, a oznámenie o aktivácii národnej únikovej doložky Paktu stability a rastu, čím sa členským štátom poskytne dodatočný rozpočtový priestor na zvýšenie výdavkov na obranu.
C. Rozšírenie (5.5.1)
Európska rada stanovila podmienky pre každé kolo rozširovania EÚ. V roku 1993 v Kodani položila základy ďalšej prístupovej vlny (kodanské kritériá). Na stretnutiach v nasledujúcich rokoch sa ďalej vymedzili kritériá prijatia a určili sa inštitucionálne reformy požadované pred pristúpením.
Na zasadnutí Európskej rady v Kodani (12. a 13. decembra 2002) sa rozhodlo o pristúpení Cypru, Česka, Estónska, Maďarska, Malty, Litvy, Lotyšska, Poľska, Slovenska a Slovinska 1. mája 2004. Rumunsko a Bulharsko vstúpili do Európskej únie 1. januára 2007.
Na zasadnutí 3. októbra 2005 v Luxemburgu schválila Rada rámec pre rokovania s Chorvátskom a Tureckom o ich pristúpení k EÚ. Zmluva o pristúpení Chorvátska bola podpísaná 9. decembra 2011 a Chorvátsko pristúpilo 1. júla 2013.
Rada pre všeobecné záležitosti prijala 14. decembra 2021 závery o rozširovaní a procese stabilizácie a pridruženia v súvislosti s Čiernou Horou, Srbskom, Tureckom, Severomacedónskou republikou, Albánskom, Bosnou a Hercegovinou a Kosovom, v ktorých zhodnotila pokrok dosiahnutý v každej z týchto kandidátskych a potenciálnych kandidátskych krajín.
Európska rada udelila 24. júna 2022 Ukrajine štatút kandidátskej krajiny na základe jej žiadosti o členstvo z 28. februára 2022 a vyzvala Komisiu, aby Rade podala správu o splnení podmienok uvedených v stanovisku Komisie k žiadosti o členstvo. O ďalších krokoch rozhodne Rada po úplnom splnení všetkých týchto podmienok.
Európska rada vo svojich záveroch z mimoriadneho zasadnutia konaného 9. februára 2023 „oceňuje[-nila] značné úsilie, ktoré Ukrajina v posledných mesiacoch vynaložila v záujme dosiahnutia cieľov, o ktoré sa opiera jej štatút kandidátskej krajiny na členstvo v EÚ. Víta[-la] reformné úsilie Ukrajiny v takýchto ťažkých časoch a nabáda[-la] ju, aby v tejto ceste pokračovala a splnila podmienky uvedené v stanovisku Komisie k jej žiadosti o členstvo s cieľom pokročiť smerom k budúcemu členstvu v EÚ.“
Európska rada na zasadnutí 14. a 15. decembra 2023 rozhodla o začatí prístupových rokovaní s Ukrajinou a Moldavskou republikou a o udelení štatútu kandidátskej krajiny Gruzínsku „za predpokladu, že sa podniknú relevantné kroky stanovené v príslušných odporúčaniach Komisie z 8. novembra 2023“. Európska rada však vo svojich záveroch z júna 2024 uviedla, že gruzínsky zákon o transparentnosti zahraničného vplyvu predstavuje krok späť na ceste stanovenej v odporúčaní Komisie týkajúcom sa štatútu kandidátskej krajiny a že proces pristúpenia bude de facto zastavený, kým vláda nezmení smerovanie.
D. Vystúpenie Spojeného kráľovstva z Európskej únie
Európska rada na svojom zasadnutí (o článku 50) vo formáte EÚ27, ktoré sa konalo 23. marca 2018, schválila usmernenia týkajúce sa rámca budúceho vzťahu so Spojeným kráľovstvom po brexite. Podľa týchto usmernení sa EÚ usilovala o čo najužšie partnerstvo so Spojeným kráľovstvom, ktoré – okrem iných oblastí – malo zahŕňať obchodnú a hospodársku spoluprácu a spoluprácu v oblasti bezpečnosti a obrany.
Európska rada vo formáte EÚ27 schválila 17. októbra 2019 revidovanú dohodu o vystúpení a revidované politické vyhlásenie, na ktorých sa v ten istý deň dohodli vyjednávači EÚ a Spojeného kráľovstva. Táto dohoda mala umožniť riadený odchod Spojeného kráľovstva z Európskej únie.
Európska rada 29. októbra 2019 na základe žiadosti Spojeného kráľovstva prijala rozhodnutie o predĺžení obdobia uvedeného v článku 50 ods. 3 ZEÚ do 31. januára 2020 s cieľom poskytnúť viac času na ratifikáciu dohody o vystúpení. Dohoda o vystúpení nadobudla platnosť 31. januára 2020. Znamenala ukončenie obdobia podľa článku 50 ZEÚ a začiatok prechodného obdobia, ktoré trvalo do 31. decembra 2020. Spojené kráľovstvo už v súčasnosti nie je členským štátom EÚ, ale treťou krajinou.
E. Inštitucionálne reformy
Európska rada na svojom zasadnutí v Tampere (15. a 16. októbra 1999) rozhodla o postupe vypracovania Charty základných práv Európskej únie (4.1.2). Na zasadnutí v Helsinkách (v decembri 1999) zvolala medzivládnu konferenciu na prípravu Zmluvy z Nice.
Na zasadnutí v Laekene (14. a 15. decembra 2001) Európska rada rozhodla o zvolaní Konventu o budúcnosti Európy, na ktorom bol vypracovaný návrh neúspešnej Ústavnej zmluvy (1.1.4). Po dvaapolročnom období inštitucionálnej patovej situácie Európska rada na zasadnutí 21. a 22. júna 2007 prijala podrobný mandát na medzivládnu konferenciu, na základe ktorej bola 13. decembra 2007 podpísaná Lisabonská zmluva, ktorá nadobudla platnosť 1. decembra 2009 (1.1.5). Dňa 25. marca 2011 prijala Európska rada rozhodnutie o zmene článku 136, čím sa umožnilo vytvorenie EMS v roku 2012.
Európska rada 22. septembra 2023 prijala rozhodnutie o zložení Európskeho parlamentu, ktoré členským štátom umožnilo prijať potrebné vnútroštátne opatrenia na usporiadanie volieb do Parlamentu na volebné obdobie 2024 – 2029.
Nedávne krízy, najmä pandémia COVID-19 a vojna Ruska proti Ukrajine, zdôraznili potrebu inštitucionálnych reforiem s cieľom posilniť schopnosť EÚ včas a účinne reagovať na naliehavé situácie. Parlament 22. novembra 2023 prijal uznesenie o podnetoch na revíziu zmlúv, v ktorom naliehavo vyzval Európsku radu, aby zvolala konvent na revíziu zmlúv s cieľom modernizovať legislatívne postupy. Doteraz sa však na tento účel neprijali žiadne konkrétne kroky.
Tento informačný list pripravila tematická sekcia pre spravodlivosť, občianske slobody a inštitucionálne veci.
Joanna APAP